Slnko už dávno zašlo za stromy, čo sú pre staré 40Dčko od Canonu už veľmi zlé podmienky na fotenie. V tej chvíli mi bolo jedno, že fotky budú extrémne zašumené. Dúfal som, že aspoň jedna bude ostrá. Po pár záberoch líšča odbehlo do vysokej trávy. Zbadal som, že tam sú dve. Alebo tri? Dve mladé a jedno staršie? Do dnes si nie som istý, koľko ich tam vlastne bolo. Pokúšal som sa fotiť aj cez vysokú trávu. Ona vlastne vôbec nebola až taká vysoká, to len tie drobné líščatá sa v nej strácali. Ešte chvíľu som bojoval s nedostatkom svetla, potom sa už líščatá vytratili. Jedno zmizlo v tráve, ďalšie odbehlo do borovicovej mladiny. Keď skončila akcia, začal som sa zhovárať s pánom na kope kmeňov. Volá sa Štefan. Dozvedel som sa, že sem chodí už niekoľko dní pozorovať toto úžasné divadlo. Len ticho sedí na vrchu a užíva si ich prítomnosť. Vraj chodia pravidelne pred západom. Niekedy aj so staršou líškou. Viac mi nebolo treba. Vedel som, že zajtra prídem tiež.

Takúto užasnú príležitosť som si nemohol nechať len pre seba. Na druhý deň okolo piatej som bol na mieste aj s kamošom Matúšom. Neodolal ponuke na takmer isté stretnutie s líškami. Samozrejme, ako správni wildlife fotografi sme tentokrát nezanedbali ani maskovanie. Ja som bol pod sieťou, Matúš v podomácky vyrobenom 3D obleku. Vybrali sme si miesta ďalej od seba, aby sme pokryli väčšiu plochu, ale stále dosť blízko na to, aby sme mohli komunikovať. Nečakali sme ani pol hodinu a líška sa objavila. Tentokrát tá staršia. Fotili sme o dušu, ale bolo to náročné. Líška sa pohybovala tak blízko nás, že ju bol problém vtesnať do záberu. Z našej prítomnosti si vôbec nič nerobila. Niekedy bola pri nás takmer na dosah. Dokonca sme sa museli začať hýbať a rozprávať, aby sa trochu vzdialila. Fotenie sa rýchlo zmenilo na pozorovanie, lebo fotiť sa už veľmi nedalo. Svetla bolo stále dosť, ale líška sa motala stále len veľmi blízko, alebo bola za drevami mimo dáš dohľad.

Z borovicovej mladiny občas vykuklo aj menšie líšča. Podarilo sa mi ho azchytiť len na jednej fotke. Bolo oveľa viac plaché, ako jeho starší súrodenec. Samozrejme, to že sú súrodenci sme len tak usúdili. Matka by sa tak asi nesprávala. Navyše, asi pred mesiacom som len 100 metrov od tohto miesta našiel mŕtvu dospelú líšku. Až pri tomto fotení som si to spojil. Pomyslel som si, že to mohla byť matka týchto líščat. Ani sme sa nenazdali a začalo sa stmievať. Staršia líška sa striedavo vracala do mladiny za malým líščaťom a vychádzala na cestu. Malé líšča sa stále odmietalo nechať odfotiť. Na cestu vyšlo až keď sme mali zbalené foťáky, už bolo šero. To nám ale vôbec nevadilo. Čo-to sme odfotili. Obaja sme z tohto zážitku boli nadšení, ale zároveň sme mali zmiešané pocity ohľadom straty plachosti staršieho súrodenca. Domov sme sa vracali už takmer za tmy. Ešte v ten večer som upravil vybrané fotky.

K týmto líškam som chodil ešte niekoľko dní. Na líšku sa prišla pozrieť aj sestra, dokonca pricestoval kamoš až z Liptova. Hoci prvýkrát nás zahnala búrka, ďalší deň už nesklamal a obaja sme si odniesli niekoľko vydarených záberov.

Najbližšie som sa o tento zážitok podelil s priateľkou. Bol krásny západ slnka a ja som striedavo fotil a kochal sa. Líška sa nám dokonca začala motať okolo bicyklov odložených vedľa cesty v tráve, a ja som striehol, či nám nezačne hrýzť sedlá. Líška sa nám predvádzala ako modelka.

V jednej chvíli behala sem-tam a skúmala okolie, potom zase odbehla do mladiny a nachvíľu sme ju stratili. Za pár minút som ju videl zase na ceste, ako sa odzadu plíži k strnádke sediacej na ceste. Líške sa však nepodarilo priblížiť - strnádka včas odletela, ale mne sa podaril zaujímavý záber.

Slnko už zachádzalo za stromy a na pár minút nastalo úplne čarovné protisvetlo, v ktorom som sa márne snažil zaostriť na líšku vo vysokej tráve. Bol som v nemom úžase, keď si zrazu sadla na vyvýšený peň a zapózovala. Boli to posledné sekundy slnečného svetla a mne sa podaril len jeden záber, ktorý si však cením najviac.

Kvôli povinnostiam som za líškami pár dní nemohol ísť. Keď som najbližšie išiel okolo už som líšky nezazrel. Od vtedy ubehlo už niekoľko rokov, no vždy, keď prechádzam na bicykli cez tieto miesta, pozerám na chodníčky na okraji borovicovej mladiny, či tam niektorú z nich nezazriem :)