Myšiak hôrny

Nie som zástancom intenzívneho a dlhodobého vnadenia/kŕmenia dravých vtákov, čo by mohlo viesť k zmene ich návykov. Deň pred plánovaným fotením som si na vyhliadnutej lokalite rozložil kryt - maskovací stan a vo vzdialenosti cca 20 metrov pripravil odsedák zo suchého konáru. Na druhý deň ráno - ešte za úplnej tmy som pred kryt vyložil návnadu, zaliezol do krytu a čakal. Bolo -10 °C, čo bolo na naše pomery už dosť zima. V kryte som presedel vyše 6 hodín no nič sa neukázalo. Návnadu som teda zase zbalil a vrátil sa na ďalšie ráno.

Mrazivé počasie pretrvalo a konečne sa dostavil aj prvý dravec - myšiak hôrny.  Z počiatku som len pozoroval, aby ho zvuk uzávierky nevyplašil. Keď už sa "oťukal", som začal opatrne cvakať. Neskôr sa pridala aj trúfalá vrana šedá, ktorá neustále myšiaka otravovala, ťahala ho za chvostové pierka a snažila si uchmatnúť kúsok mäsa pre seba. Z tohto celkom vtipného dobiedzania vrany mám aj krátke video.

Pred obedom som mal pred objektívom dokopy 4 myšiakov a podarili sa mi aj nejaké akčné fotky. Mrzelo ma však, že som zle odhadol vzdialenosť návnady od krytu, a napratať do záberu viac ako 1 myšiaka bolo veľmi náročné. Mal som už takmer plnú kartu záberov, a svoju "výpravu" za fotkami myšiakov som považoval za kompletnú. Na obed som kryt zbalil, zvyšky návnady si zobral so sebou a s pocitom úspechu som sa išiel domov rozmraziť.

Neskôr som začal experimentovať aj s fotením "na diaľku" - cez wifi. Pri nájdenom vývrhu z diviaka od poľovníkov som nechal foťák s 50 mm objektívom a ja som bol schovaný v kryte vzdialený cca 50 metrov. Okrem jedinej fotky sa mi podarilo spraviť aj video s menej tradičnou perspektívou.

Sova obyčajná

Koncom februára som sa už intenzívne venoval hľadaniu sovy obyčajnej. Sovám vtedy totiž začína "jarný" tok a po západe slnka sa intenzívne ozývajú. Na lokalite, kde som rok predtým odfotil v svetle čelovky svojú prvú sovu obyčajnú, bolo  žiaľ úplne "mŕtvo" a mne neostávalo nič iné, ako pokúsiť sa nájsť inú. 

V minulosti som našiel osamelý "pradub" s krásnou dutinou necelé 3 metre nad zemou. Povedal som si, že sa pôjdem pozrieť tam. Bolo poobede a ja som z dohľadnej vzdialenosti pustil nahrávku samice sovy a pozoroval, či z dutiny niečo nevykúkne. Žiaľ - nič. Išiel som teda bližšie a skúsil pustiť nahrávku ešte raz. V tom som zbadal periférne nejaký pohyb. Z dutiny úplne na vrchole dubu niečo vyletelo. Videl som to len na zlomok sekundy, ale podľa nepočuteľného vzletu a svetlého sfarbenia som si bol istý, že to bola sova. Síce nie v tej peknej dutine, ale predsa v tom dube bola! Bol som šťastím bez seba, že sa mi konečne podarilo nájsť sovu a vidieť ju na dennom svetle. 

Nasledujúce ráno bol plán jasný - pokúsiť sa "vyvolanie sovy" zopakovať, no tentokrát už aj s pripraveným foťákom. Dutina, ktorú tento samček obýva je však veľmi vysoko a veľa možností na peknú fotku neposkytuje. Som však vďačný aj za takýto záber, v ktorom vyniká práve mohutnosť tohto stromu.

V marci som úplnou náhodou našiel ďalšiu zaujímavú lokalitu s niekoľkými osamotenými  bútľavými dubmi a povedal som si, že skúsim šťastie s nahrávkou aj tu. Na moje prekvapenie, do minúty sa mi na nahrávku samice ozval "chrapľavým" húkaním samec, a dokonca aj priletel a sadol si vysoko do koruny stromu nado mnou. Takúto skvelú reakciu som dovtedy nezažil, a zážitok to bol pre mňa o to cennejší, že ma výnimočne sprevádzala aj priateľka.

V okolí som našiel pozostatky (pierka, veľa pierok) inej sovy a tak moja teória je, že tento samček prišiel o svoju partnerku a preto tak zúfalo reaguje na ďalšie volanie. Táto teória sa mi nepriamo potvrdila aj dávno po konci toku, kedy samček aj na poludnie stále okamžite reagoval. Zdržiaval sa však vysoko a dobre maskovaný, vysnívaná fotografia sa mi teda nepodarila.

Nádej však nestrácam, samček sa mi ozval aj cez jesenný tok a o chvíľu tu máme jarný tok 2022 :)